Background

Z afrického denníka (25.6. – 7.7. 2014)


V Budapešti som nastúpil do lietadla sám. V Istanbule sa ku mne pridali k traja bratia zo Sliezskej evanjelickej cirkvi: Michal Klus so synom Benom a Jirko Zietek. Na letisku pod bájnym Kilimandžarom sme pristáli v noci a hneď sme sa presunuli do neďalekej Arushe.
Aká bude tá Afrika? Ako to tu zvládnem? Ako ma príjmú ľudia v Dongobeshi? Aké bude stretnutie s riaditeľom Paulom? V hlave mi vírilo množstvo otázok ale aj obáv. Po prvých stretnutiach s Martinom Tangom, riaditeľom školy v Dongobeshi a Zakom, pastorom v oblasti Manyara, kam máme namierené. som sa upokojil. Ľudia sú tu milí a pri každom stretnutí prejavujú radosť a nadšenie. Po krátkej adaptácií a príprave sa vydávame na cestu do Dongobesha.

Cesty sú prašné, všade okolo množstvo ľudí, prepravujú sa hlavne peši a na bicykloch… Míňame územie Masajov a po únavnej ceste sme dorazili do Dongobesha. Dongobesh je 18 tisícové mestečko kde sme bývali a odtiaľ sme vyrážali na návštevy okolitých zborov v  osadách alebo mestách.
Bývanie je tu veľmi skromné a všetko je zariadené veľmi jednoducho, ale funkčne. Domáci nám venujú veľa pozornosti a sú veľmi nápomocní. Hneď prvý deň sme boli na návšteve v Bindži a Endanachan, kde nás prijali domáci veľmi srdečne a strávili sme tam celý deň na spoločných službách Božích a seminároch. Nasledujúce dni sú rovnako hektické: cesty, návštevy nových miest Haydom, Mbulu, Dodoma, Haeraby… Stále noví ľudia, nové zážitky, svedectvá, silné príbehy. Veľmi silno je tu cítiť radosť ľudí, schopnosť tešiť sa a byť vďačný zato čo im život prináša. Sú veľmi radi ak sa môžu rozprávať s nami. Niektorí prosia o pomoc pre svoje detí, ale nikdy sa nesťažujú.
Celá oblasť. kde sme boli, leží vo výške cca 2000 metrov nad morom, stále tam svieti slnko a fúka mierny vietor. Pôsobí to únavne a v kombinácií s naším nabitým programom a zážitkami v novom prostredí to spôsobuje, že večer sme už veľmi unavení.

Návšteva u pastora Zaka, ktorý bol u nás minulý rok na návšteve, bola pre nás všetkých veľkým povzbudením a neobyčajne silným zážitkom. Zak sa spolu s manželkou stará o 19 adoptovaných detí. Býva v malom domčeku v ťažkých podmienkach. Strávili sme s nimi niekoľko hodín, niekoľko nezabudnuteľných hodín.
Návšteva Paula Buru v Maretadu bola pre mňa dôležitým bodom pobytu. Bol som rád, že môžem osobne poznať Paula, vidieť školu, zoznámiť sa s učiteľmi, hovoriť so študentmi. Chcel som vidieť ako sú využívané prostriedky od podporovateľov, kde pestuje škola plodiny, v akých triedach sa učia študenti, aký je ich denný režim.
Škola Yedidiass leží na okraji mestečka. Videl som aj okolie školy, výstavbu novej triedy, miesta odkiaľ dovážajú pomocou povozu s volmi vodu na pitie aj na stavbu. Je to veľmi náročné v týchto podmienkach zabezpečiť dostatok vody, jej filtráciu, prepravu. Sú to podmienky, ktoré sú pre našinca nepredstaviteľné. V Maretadu na rozdiel od Dongobesha nie je ani elektrina. Jedinou možnosťou na jej výrobu sú solárne nabíjačky alebo elektrocentrály. Učiteľ je tu vážené povolanie, ale jeho mesačný zárobok je len 160 eur.
Škola má 137 študentov, 7 učiteľov, 3 zamestnancov, vlastní polia v okolí školy, kde sa pestuje kukurica, fazuľa a slnečnica pre vlastné potreby. Tiež má ihriská na futbal, volejbal a netball, čo je potrebné pre udelenie licencie škole zo strany štátu. Vyučovanie je cez pracovné dni od 8.00 do 17.00 hod. V piatok je výučba náboženstva. Vyučovacie predmety sú: matematika, svahilština, biológia, chémia, poľnohospodárstvo, angličtina, fyzika,  náuka o spoločnosti a literatúra. Všetky predmety, okrem svahilštiny, sa vyučujú v angličtine.

Napriek týmto skutočnostiam som videl na učiteľoch a  študentoch nadšenie a vďačnosť, že môžu chodiť do školy, môžu sa učiť, získať vzdelanie, ktoré im veľmi pomôže pri uplatnení v spoločnosti. V Tanzánií sa za školu platí. A ak nemôžu za dieťa zaplatiť rodičia, je v podstate jedinou možnosťou podpora zo zahraničia.
Som veľmi rád, že som dostal odpovede na všetky moje otázky a tiež s Paulom a predsedom rady školy Malkiadym prebral plány a potreby školy na ďalšie obdobie. Plánov je veľa a potreby sú značné.
Činnosťou, ktorú robíme, umožňujeme spájať ochotných podporovateľov a podporované detí, ktoré to veľmi potrebujú. Paulo a učiteľský zbor si veľmi vážia túto podporu, lebo umožňuje aj rozširovanie školy na potrebný počet tried. Ostáva tu veľa práce, ale všetci veria, že spoločnými silami a hlavne s Božou pomocou sa podarí dobudovať školu a rozšíriť počet študentov.
Z Maretadu a Dongobesha som priniesol veľa pozdravovm od pastora Zaka, Paula, Martina a iných pre nás všetkých a predovšetkým pre podporovateľov. Patrí vám veľká vďaka za to čo robíte.
Ak máte záujem o stretnutie s nami, radi k vám prídeme s osobnými svedectvami a ďalšími informáciami priamo z Afriky.

 

                                                                                  Laco Ivanecký a tím Deti Afriky